Vítajte na mojej stránke

Som rada, že si otvorila moju stránku. Cíť sa tu dobre a budem rada ak napíšeš komentár. Píšem tu články na ktoré rada spomínam a ktoré ma zaujímajú. Nájdeš tu z každého trošku. Prajem ti krásny deň.

31. 10. 2011

Rakovina




Údivom pozerala na žlté listy a súcitila s ním, s celým stromom. Jej blonďavé vlasy boli ešte prednedávnom také isté. Ligotavé, zlatisté. Bola na ne veľmi pyšná, úžasne ladili s modrastými očami a krásne vykrojenými perami. Hodiny vydržala na seba pozerať v zrkadle a so svojím výzorom bola spokojná, ale nikdy to nedávala najavo. Patrila medzi tých skromných a čestných a  svoju krásu skôr zakrývala akoby sa s ňou pýšila. Možno teraz v tejto situácií, by svoju krásu vykričala do celého sveta. Ale krása už nebola. Jej telo bolo vychudnuté, pod očami, voľakedy tak ako more, alebo nebo modrastými ostali len  čierne kruhy. Jej vlasy padali ako to jesenné lístie. Jedno za druhou. Až kým nebola celkom holá. Holá, bez koruny krásy a to isté čaká na ten strom. Podišla k nemu bližšie, pohladila ho a cítila ako ten strom stráca svoju silu, krásu a posledný svoj žltý list. Boli tak podobní a predsa rozdielni. Kým on spí a naberá sily a na jar rozkvitne a hrdo sa bude pýšiť so svojou krásou opäť, a ona možno už nikdy, nikdy...Ona by tiež chcela, zaspať a zobudiť sa a znovu objaviť svoju krásu. Znovu žiť.  Žiť tak ako predtým, vstať z postele ísť do školy, tešiť sa na zajtrajší deň, pozdraviť mesiac či zaboriť sa do snehu. Žiť svoj sen znova a znova.  Nemohla.  Sadla si na opustenú lavičku. Bola studená. Bola sama, nikto za ňou neprišiel. Neprišli. Spomínala na úžasnú noc strávenú s Petrom. Pod holým nebom posiatym tisíckami hviezd. Boli tak šťastní. On hladil jej zlaté vlasy a šepkal jej do ucha tie najzamilovanejšie slová. Láska. A kde je teraz tá láska? Aj tá ju zradila? On chcel, ona nechcela. Nechcela, aby ju videl. Takú. Nechcela, aby vedel ako trpí ako  chradne, nechcela aby ju utešoval, vzal do náručia. Takú. Nechcela nikoho vidieť, ani svoju mamu. Nechcela jej ublížiť, nechcela ju vidieť smutnú. Chcela byť len sama, sama so svojou chorobou. Stmievalo sa. Chcela zomrieť. Nechcela, aby cítila bolesť, aby prežívala to isté ako po predošlej chemoterapií. Zajtra ju čaká posledná. Nie, nechcem. Chcela zomrieť a ráno sa nezobudiť.Nechcela už ďalej bojovať, bojovať so zákernou rakovinou, ktorá ju zožiera, nepustí. Chcela s ňou skoncovať, raz a navždy. Chcela ju zničiť, zničiť s vlastnou smrťou. V mysli premietala spôsob ako ďalej nežiť a zomrieť.

Zo svojich myšlienok ju prebral stisk teplých rúk.  Nad posteľou stálo dievčatko s bielou šatkou na hlave. Jej tvárička bola bez farby, biela, ale z oči jej vyžarovala nádej, harmónia a hlavne teplo. Jemnučkým hláskom sa jej prihováralo: " Vieš, my sme tu preto, lebo sme bojovníci a chceme byť víťazmi a čím je nás viacej, tým sme silnejšie. So mnou bojuje mamička, ocinko, babka s dedkom aj môj malý braček. A s tebou? Ak chceš ja budem s tebou bojovať a ako náš symbol víťazstva bude táto ružička".

Ubehlo dvadsať rokov. Marta prechádza po jesennej prírode. Padá jesenné lístie. V jednej ruke drží červenú ružu, druhú ruku jej zviera malé dievčatko, vnúčka Lucinka. Za tento nádherný okamih sa jej oplatilo bojovať.
Zverejnenie komentára