Vítajte na mojej stránke

Som rada, že si otvorila moju stránku. Cíť sa tu dobre a budem rada ak napíšeš komentár. Píšem tu články na ktoré rada spomínam a ktoré ma zaujímajú. Nájdeš tu z každého trošku. Prajem ti krásny deň.

13. 11. 2011

Nevera

Sofia pozerala na padajúce lístie a prirovnávala ho k sebe. Uvedomovala si, že to lístie padne, odfúkne vietor a zaveje ho ďaleko do neznáma. Tak sa cítila aj ona, stratená a ďaleko od svojich milovaných. Položila si otázku: Kde sa to začalo a prečo? Kde sa to začalo to vedela úplne presne. A prečo? Na túto otázku dlho hľadala odpoveď, ale nikdy ju nenašla. Marek bol čestným milujúcim manželom, ktorý nikdy nesklamal, nikdy jej neublížil a bol vzorným otcom, otcom troch detí. Jej detí.
A kedy? To vedela presne. Vynárali sa jej všetky myšlienky. Ani som tam nechcela ísť, po dvadsiatich rokoch. Nechcela, ani na jednej som nebola tak prečo práve teraz.  Ale moja zvedavosť a pripomenúť si staré školské roky bola veľká. Po narodení Miška som ešte nikde nebola, tá rutina. práca, domov a každý deň to isté. Bola som už z toho unavená. Trošku zmeny mi len prospeje. Kúpila som si tie najkrajšie a naj sexi šaty. Kozmetika, kaderníčka spravili svoje a výsledný efekt bol úžasný. Stretnúť spolužiakov po toľkých rokoch bolo úžasné. Dlhé rozhovory, tanec, hudba, skvelá zábava. Až do chvíle kým sa nezjavil on. Ako v popoluška o polnoci sa objavil vo dverách. V bielom obleku, opálenou pokožkou, krásnymi modrými očami a havraními čiernymi vlasmi. Pavol. Naše pohľady sa stretli a ako šíp z jasného neba som bola ním očarená. Moja stará a prvá láska je tu zas. Nevedeli sme sa odtrhnúť od seba,  zvyšok večera sme mali oči len jeden pre druhého. Ráno sme sa rozlúčili. Moje myšlienky v nasledujúcich dňoch boli len u Pavla. Cítila som sa ako sedemnásťročné, zamilované dievča, ale zakaždým ma zobudila realita, moje deti a môj manžel. O týždeň po stretávke posol mi priniesol do roboty kyticu červených ruží s venovaním a  s pozvánkou na večeru od Pavla.
Také niečo som nemohla predsa odmietnuť, veď moje myšlienky boli stále s mím a nemohla som na neho zabudnúť.   Teraz už viem, že to bola najväčšia chyba v mojom živote.Večer som oklamala svojho muža, že idem navštíviť moju chorú kamarátku a neviem kedy sa vrátim. Tú noc sme sa prechádzali po brehu rieky, pozerali na západ slnka a  kúpali sa pod hviezdnym nebom.  Tu na tomto mieste sa zrodila naša láska.  Naša nová láska alebo pokračovanie starej, ktorá nebola dokončená. Bola som opojená láskou tak, že som nemyslela na zajtrajšok, tá chvíľa bola len moja a Pavlová.
Moje odchody od detí a od manžela boli častejšie. Zakaždým som to musela dobre zorganizovať, naplánovať a vymyslieť tak, aby moja nevera nebola odhalená. Chcela som oddeliť môj život s mojím manželom a s mojimi troma deťmi od môjho Pavla, ale čím intenzívnejšie boli naše milovania, tým to bolo ťažšie. Pavel mi dával pocit zbožňovanej žiadujucej ženy a moje deti a manžel pocit domova  a bezpečia . Nechcela som sa vzdať mojej lásky  a nechcela som sa vzdať ani mojej rodiny. Ale osud rozhodol inak.
S Pavlom sme vychádzali z jeho domu a vymieňali horúce bozky keď sa to stalo. Predomnou stála moja pätnásťročná dcéra, s pohľadom,v ktorom som cítila nenávisť, nepochopenie, bolesť a ľútosť. S plačom vykríkla " Mama to nie, to nie". Po príchode domov moje deti ma ani vidieť nechceli ba ani trojročný Miško  ma neozdravil. Najviac ma bolelo, že môj manžel mi povedal len jednu vetu. "Zbaľ sa a odíď"!
   Srdce mi krvácalo, ale čo som čakala?  Na druhý deň som sa nasťahovala k Pavlovi. V jeho náručí som zabudla na bolesť a dúfala som, že mi deti odpustia a nájdu cestu ku mne. Pavol bol úžasný spoločník, zobral ma na také miesta o ktorých som len snívala. Naša láska bola nekonečná, romantická, náruživá a zároveň bolestivá. Znášala som sa v oblakoch, prežívala som každý kúsok jeho tela a bola som opojená s láskou. V jeho náručí som sa cítila volná, slobodná a žiadanou. Môjho muža som videla v meste s mojou najlepšou kamarátkou. Držali sa za ruky a vyzerali šťastne. Okolo nich sa točil malý Miško a vedľa nich spokojne kráčala dcéra  a Janko konverzoval s mojou kamarátkou. Srdce mi krvácalo.
Myslela som, že Pavol je mojím osudom a pri jeho boku som sa cítila šťastná .Šťastná až ma to bolelo. Šťastná ako žena môže byť a môže byť milovaná.Ale osud to chcel inak a kruto sa so mnou zahrával
Všetko moje šťastie sa rozplynulo po troch mesiacoch prežívanéj lásky.  Ráno som uprostred stola našla bielu obálku adresovanú mne. V obálke som našla list písaný Pavlom. 
"Prepáč a ďakujem ale nemôžem s tebou ostať a odpusť, že som ti zatajila, že moja žena práve porodila dieťa." ZBOHOM.
Sedím na opustenej lavičke a ako ten padajúci list, ktorý padá dole  a zhnije v blate, padala som aj ja, do špiny a do zabudnutia....
Zverejnenie komentára