Vítajte na mojej stránke

Som rada, že si otvorila moju stránku. Cíť sa tu dobre a budem rada ak napíšeš komentár. Píšem tu články na ktoré rada spomínam a ktoré ma zaujímajú. Nájdeš tu z každého trošku. Prajem ti krásny deň.

17. 9. 2012

Bocian

Narodil sa pod šírim nebom za studeného rána. Nohy krátke, zobák veľký, zaoblený a krídla velikánske, ktoré boli dvakrát väčšie ako svoje telo. Po celom tele niečo čierno biele. Trošku páperia. Mama láskou pozerala na svojho potomka, síce bol trošku iný, ale bolo jej. Jej, nikoho iného. S láskou sa o neho starala, kŕmila, privinula ho k sebe a pozerala sa na neho ako na najúžasnejšie stvorenie na celej planéte. Pomenovala ho nezvyčajným menom : Bocianko Komko. Komko rástol a mama Klára v hĺbke srdca verila, že vyrastie do krásy do doby jeho predstavenie ostatným bocianom. Opak však bola pravdou. Komko čím ďalej, tým bol škaredší. Nohy ešte kratšie, krídla obrovitanské, zobák veľký, na konci zobáku hák, perie  len sem- tam, zafarbené do siva. Komko ale bol veselý, rád sa naháňal, so svojím hákovým zobákom stváral neuveriteľné kúsky, s krátkymi nohami sa ľahko zahrabával a s veľkými krídlami dokázal preletieť až nad oblakmi. Do spoločnosti ho mal uviesť horár Maroš, ktorý bol ochrancom bocianov. Horárovi sa narodil syn Milko práve v deň, keď sa narodil aj Komko. Boli rovnako starí, preto Komko tajne navštevoval malého Milka. Pustil sa cez komín a vydržal hodiny sledovaním svojho rovesníka. Blížil sa deň predstavovania, mama Klára milovala svojho syna a mala obavy či ho budú milovať napriek tomu, že je iný. Horár zvolal poradu a dohodli sa,  že budú predstavení dvaja prírastkovia Bocianko Komko a jeho prvorodený syn Milko. Klára chcela pomôcť Komkovi, prikázala mu liezť do komína horára,  na nohy mu prilepila konáre, krídla mu zložila na polovičku, na zobák mu priviazala mašličku s kvetinkami a brúško mu zafarbila bielou kriedou. Z Tomka sa stal krásny bocian.  Keď priletel, všetci  mu tlieskali, obdivovali: " Aké má štíhle nohy, krásne krídla a akú má peknú čiernu farbu a určite v tom zobáku nesie kvety pre malého Milka. Ale stal sa niečo neočakavané. Strhol sa veľký vietor. Tomkovi rozviazal krídla, vytrhol z nôh konáre a k tomu sa pridal prudký dážď a z tela mu tiekla čierno biela farba. Nastal veľký smiech, každý na neho ukazoval prstom a vykrikoval."Pozrite aká ohava, veď to nie je ani bocian ale nejaká príšera". Tomka to zasiahol ako jedovatý šíp, priamo do srdca. Bol zahanbený, ponížený a jeho jedinou myšlienkou bolo ísť preč odtiaľto preč čo najďalej. Rozprestrel obrovitánske krídla a letel, letel so zlomeným srdcom do neznáma. Letel nad horami nad dolinami ponad šíre more. Bol unavený hladný poranený ale najviac trpel na duši. Ešte stále počul ten ponížený smiech, ktorý ho tak ranil, utápal. Jeho ranené krídla potrebovali pristáť ale šíre more mu to nedovolilo. Už letel z posledných síl, keď na mori zbadal niečo biele plávať. Priblížil sa a nevedel sa vynadívať. Šíre more unášal drevený košíček a v tom košíku do bielej perinky zavinuté a pokojne spiace dieťatko. Tomko pristál na kraji košíka a zhíkol : " Veď je to Milko, syn nášho horára, ale čo tu hľadá, prečo je tu." Tomko nevedel, že po svojom odlete sa pustil hurikán a Milka vytrhol z rúk otca a strhol ho so sebou do neznáma. Komko myslel na svoju mamu.  Bolo mu ťažko na srdci, veď jej nepovedal ani zbohom a určite ho oplakáva ako dobrosrdečný horár svojho synčeka.  Bocianko Komko chytil do svojho hákovitého zobáka Milka a už vedel čo má robiť. Bezpečne dopraviť syna svojmu otcovi. Leteli tisíce mil, ponad skaly, hory a on ho chránil ako najcennejšie bohatstvo. Ponad svoje krídla ho ukrýval pred slnkom, vetrom, dažďom a chladom. Nedbal na  svoje rany, únavu  a poníženie ponáhľal sa naspäť do svojho a Milkovho domova.  Z ďaleka cítil vôňu domova a sladkú príchuť maminho pohladenia. Hľadal dom horára a jeho najvyšší bod - komín. Opatrne sa pustil cez neho a Milka uložil do svojej postieľky. Jediné čo ešte chcel, vidieť svoju mamu a povedať jej ako ju ľúbi a prosiť o odpustenie, že odišiel bez rozlúčky. Ako liezol z komína okolo neho v kruhu stáli všetky bociany. Tlieskali a zvolávali jeho meno. Komko, Komko.... V strede kruhu jeho mama. Radosti a veselosti nebolo konca kraja.  Bociany Komka zvolili za ich vodcu, ochrancu, dôverníka, vážili si ho a milovali aký bol. A práve v tom bolo jeho čaro - bol iný. Horár mu vystlal krásne, teplé hniezdo na najvyššom mieste svojho domu, na komíne. Jeho statočnosť obletela celý svet.  Jeho príbeh rozprávali staré mamy ich vnúčatám, jeho statočnosť obletela celé generácie. Ešte aj dnes, keď ľudia uvidia bociana, vykriknú:" Pozri bocian -to on nosí malé bábätka a púšťa ich cez komín."  

www.revolucni-prijem.cz/1BD21A                                                                     
Zverejnenie komentára