Nikdy som netúžila po horách. Ale v duchu som závidela tým ľuďom, ktorí lozili po horách, zbierali huby v daždi a obdivovali každý kútik tajomného lesa.
"Ideme do Zuberca", skôr prikázala sestra, "vy musíte ísť s nami, bez vás ani my nejdeme". Kam? Do hôr? V duchu som si predstavovala malú chatku, kde strávime celý týždeň, lebo vonku je nečas a leje ako z krhly.
Príjemné prostredie, tajomné hory, ktoré rozprávali sami za seba ma očarili hneď prvý deň. Každý deň výlet, pocit blaženosti priblížiť sa k hore, vzťah k tým stromom, skalám sa stupňoval. Zvlášť sme sa tešili na vodopády a krásne jazerá uprostred nedotknuteľnej prírody.
" Mami, tie motýle mi prišli na pomoc", šťastne vykríkol, "koleno už prestalo krvácať a už ma ani nebolí". Pohľad na jeho rozžiarené oči bol neopísateľný. Motýle sa pomalý stiahli naspäť do lesa.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára