Hory

Nikdy som netúžila po horách. Ale v duchu som závidela tým ľuďom, ktorí lozili po horách, zbierali huby v daždi a obdivovali každý kútik tajomného lesa.

"Ideme do Zuberca", skôr prikázala sestra, "vy musíte ísť s nami, bez vás ani my nejdeme". Kam? Do hôr? V duchu som si predstavovala malú chatku, kde strávime celý týždeň, lebo vonku je nečas a leje ako z krhly.

     Príjemné prostredie, tajomné hory, ktoré rozprávali sami za seba ma očarili hneď prvý deň. Každý deň výlet, pocit blaženosti priblížiť sa k hore, vzťah k tým stromom, skalám sa stupňoval. Zvlášť sme sa tešili na vodopády a krásne jazerá uprostred nedotknuteľnej prírody.

Prvý úsek cesty bola asfaltová, rozhorúčená od páliaceho slnka. Syn  a jeho bratranec sa po celý čas hrali na naháňačku. "Nie tak rýchlo", upozorňovala som ich. Ale som ani nedopovedala a syn spadol. Plačom sa zdvíhal zo zeme. Na obidvoch kolenách mu stekali krvavé potôčiky. Ranu sme ošetrili, ale bolesť a plač neutíchol. "Ja už nejdem ďalej"! vyhlásil syn, "nevládzem chodiť a bolí ma koleno". A teraz čo? Boli sme bezradní. Za nami dlhá cesta, pred nami dlhá cesta. Otočiť sa? Ísť ďalej? Stáli sme tam už asi pol hodinu. V tom ako kúdol dymu vyletelo niečo z lesa. "Čo je to"? zvolal syn. "Veď sú to motýle". Roj motýľov začal krúžiť nad hlavou syna a ako špirála sa točili okolo neho. Vystrčil ruku, do jeho malých dlaní sa postupne usadali. Údivom ich pozoroval. Motýle boli úplne obyčajné ale predsa niečim výnimočné. Boli ako víly. 

" Mami, tie motýle mi prišli na pomoc", šťastne vykríkol, "koleno už prestalo krvácať a už ma ani nebolí". Pohľad na jeho rozžiarené oči bol neopísateľný. Motýle sa pomalý stiahli naspäť do lesa. 

    Prežili sme krásny deň, prežili sme zázrak.