Vykročím do spiacej ulice. Sprevádzajú ma studené kvapôčky, osviežujúc moju ospanlivú tvár. Sú ako oslňujúce diamanty, ťahajúc moje oči od pouličnej lampy.
Perinbaba otvorila brány neba, trasie so svojou perinkou a matka Zem im otvára svoju náruč. S ľahkosťou, ako čistá duša človeka, dopadnú jedna za druhou na smädnú suchú zem .Svojou nevinnou rúčkou sa obmotajú okolo pustých konárov stromov a premenia ich na bielu nevestu.Vo víre čerstvého vzduchu sa hompálajú akoby tancovali a čoho sa dotknú premenia na biely ligotavý koberec. Sú všade. Sú ich milióny. Sám bezmocný, spolu vládcovia. Kričia. Sme tu, teraz vládneme my. Sneh!
Nohy sa mi zaboria do jemnúčkeho páperia.Jemnučké, no predsa silné. Pod mojimi nohami
vŕzgajú, cítim ako odolávajú. Skrčia sa a spájajú sa do jedného klbka. Ponúkam im svoju dlaň, oni nechcú, je ich príliš málo. Sú slabé, zraniteľné. S bratom Vetrom sa hrajú o preteky, naháňajú sa, zdvíha ich, pustí, rozfúka. Keď sa brat utíši, dopadnú na svoje miesto.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára