dvanásť planét

Slavo sedel pri brehu jazera a pozeral na  množstvo hviezd, ktoré sa vo vode ligotali a odrážali svoju krásu. Pozoroval ich,  jednu si vybral a jej odraz hľadal na hladine jazera. Dlho nevedel nájsť tú svoju, jeho oči striedavo blúdili na vode a na oblohe. V tom sa jedna hviezda na hladine  začala správať čudne. Okolo hviezdy sa začala krútiť akoby biela hmla a stále sa zväčšovala. Bolo čudné, že na oblohe všetky hviezdy boli rovnaké a na vode tá jedna bola iná. Za malú chvíľu už bola zahalená do hustej hmly. Voda sa okolo nej prudko vírila a vytvoril sa akýsi lievik, cez ktorý bolo vidieť oslňujúcu žiaru. Cez lievik sa rútila hustá hmla, ktorá sa zastavila tesne pri nohách Slava. Bol úplne akoby vo sne paralyzovaný. Nemohol sa pohnúť, jeho ruky, nohy, celé telo mal ako zo železa. Hmla sa krútila okolo jeho tela a stiahla ho so sebou. Cítil ako po jeho tele prechádza mráz a teplo a akoby jeho telo neexistovalo. Trvalo to len pár sekúnd a Slavo sa ocitol v svete, kde sa cítil ako v raji. Neboli tam ľudia, zvieratá ani rastliny. Boli tam len obláčiky, ktoré sa hompáľali a z každého obláčika vyžarovalo niečo nezvyčajného. Pokoj a harmónia. Každý jeden bol iný, ale spolu vytvorili jeden celok. Bolo z nich cítiť nesmierne šťastie a slasť. Nerozprávali, ale bolo ich počuť, nemali ústa a predsa sa usmievali, nemali oči a videli, nemali uši a predsa počuli, nemali srdce a predsa milovali. Boli to duše. Boli to duše dobrých ľudí, ktorí žili na zemi a po smrti si zaslúžili žiť na tejto planéte. Trápilo ich len jedno. Na planétu prichádza čoraz menej duší a ich planéta sa zmenšuje a keď bude malá zoberie ich pod vládu čierna planéta. Slavko odkáž ľuďom na zemi aby sa mali radi, aby sa navzájom ľúbili a žili v mieri. Po týchto slovách sa Slavo prebral na brehu jazera a nevedel či to bola skutočnosť alebo len krásny sen o nebi. Na druhý deň sa opakovalo to isté, len hviezda bola druhá, Slavko sa dostal na planétu, kde boli len stromy
stromy obyčajné, čudesné ba aj s nohami. Všetky mali prenádherné plody a kvety súčasne. Plodili po celý čas, za pár minút z kvetu sa vyvinul obrovský plod. Boli to stromy, pri ktorých bolo počuť ich dýchanie,pučanie  a zrod nového života-plodu. Len jeden, posledný pripomínajúc smutnú vŕbu vzdychal a svoje kvety zhadzoval zo svojho lona. Jeho  spev bol prenáramne smutný a žalostný. Nariekal že ľudia zo zeme oberajú jeho silu vyrúbaním stromov, z ktorých berie energiu. Každým vyrúbaným stromom prichádza o jeden kvet a zomiera. Ak budú pokračovať všetky stromy zahynú a čierna planéta ich planétu podmaní. Slavko sa prebral na jazere a pochopil, že to nebol sen na pohľad kvetu zvierajúc v jeho dlani. To nie je sen, to je skutočnosť! Slavo už ledva čakal kedy uvidí prvú hviezdu a vydá sa na cestu za ňou. Netrvalo dlho a ocitol sa v ríši zvierat.  Zvieratá žili všetci spolu v harmónií. Poskakovali, naháňali sa a vypadali veľmi spokojne.  V strede najväčších zvierat pripomínajúcich vyhynutých mamutov sedeli korunované zvieratá, takzvaní králi. Králi zvierat. Boli zronení a smútili nad zvieratami, ktoré na zemi vyhynuli. Báli sa, lebo vyhynutím zvierat na zemi zakaždým zomiera jeden kráľ. Ostali už len dvaja. Keď zomrie posledný kráľ zahynú všetci zvieratá a ich planéta ostane čiernej planéte. Nasledujúcu noc Slavo putoval do ríše vody.  Na tejto zázračnej planéte bola všade voda, číra, nebomodrá voda, ktorá sa vyparovala do trblietajúcich obláčikov. Keď obláčiky boli ťažké vypustili vodu v podobe snehových vločiek a znovu sa premenili na číru vodu. Len na okrajoch sa akosi voda neodparovala a posťažovala sa, že je veľmi ťažká a už nevládze prefiltrovať nečistotu ktorá prichádza zo zeme. Prosila Slavka aby odkázal ľuďom na zemi, že každá znečistená kvapka vody na zemi im prináša záhubu. Ak voda sa nebude vyparovať čaká ich smrť a ich planéta sa ocitne v rukách čiernej planéte. Slavo ešte navštívil planétu vzduchu, kde nebolo nič a predsa všetko - vzduch. Bol ľahučký ako pierko vtáčika, čistý ako priezračná voda a voňavý ako májový strom. Aj on odkázal ľuďom z planéty zem, že si nevážia to čo dýchajú a ich bezohľadným, neváženým správaním ohrozujú ich planétu a na konci ich čaká čierna planéta. Slavo pochopil. Ďalšie noci putoval na planéty ohňa, zeme, slnka a mesiaca až sa dostal na dvanastú. Na dvanástej planéte žili ľudia, zvieratá, bola tam voda, vzduch, rastliny. Vypadalo všetko ako na zemi, len nad zemou namiesto slnka sedel sám veľký boh. Otočil sa k Slavovi a vraví. To čo vidíš je odrazom zeme. Tu vládnem ja. Pred miliónmi rokov som stvoril tvoju zem. Stvoril som človeka, aby nebol sám stvoril som ríšu zvierat, rastliny, vodu, vzduch, slnko, mesiac ba aj oheň, vietor. Človeku som daroval dušu. Celé stáročia som ich ochraňoval, radil až napokon som ich obdaroval rozumom. Veril som im a dal som im plnú moc aby vládli tejto planéte. Pridelil som im dvanásť planét. Planétu duše ľudí , zvierat, rastlín, vody, vzduchu, ohňa, zeme, slnka, mesiaca, vetra, hviezd a planétu odrazu zeme. Ale človek sa postupne zmenil, stratil svoju dušu. Pozri sa okolo seba. Všade na svete vládne závisť, zloba, človek si neváži svojho blížneho, zvieratá hynú, lebo vyrúbaním stromov stratili svoje domovy.  Voda sa búri, lebo ju znečisťujete, oheň sa rozširuje, sú tornáda, víchrice, a búria sa všetky živly. Vidíš sám ako dopadnú ľudským pričinením vaše pridelené planéty. Všetky sa boja, že budú patriť čiernej planéte. Ak ich všetky ovládne ostane po nich čierna diera.  Z pomsty k vám vašu zem do tejto čiernej diery stiahne.