Verte, neverte

Príbeh, ktorý vám teraz zdieľam mi vyrozprávala moja sestra.

Dlho som čakala  kým sa prichystajú. U nás na dedine boli hody a celá rodina sme chceli byť spolu, ako každý rok, preto hneď skoro popoludní sme chceli odcestovať.  Dlhé chvíle som zahnala listovaním časopisov. Do rúk sa mi dostal časopis od môjho synovca," Neuveriteľné príbehy". Od malička ma fascinovali nadpozemské veci, hororové filmy, či rozprávky o upíroch. Zvlášť  ma zaujal jeden príbeh. "Mladí ľudia cestovali domov. Cestou zrazili človeka, vystúpili z auta a zistili,že na ceste nikto neleží, ba ani auto nebolo vôbec poškodené. Na druhý deň ráno zazvonil telefón. " Človeka, ktorého ste včera zrazili práve v nemocnici zomrel".

Sestra so svojou rodinou sa konečne prichystali, sadli sme sa do auta a vyrazili. Cestu som poznala naspamäť, každý deň chodím z dediny do Bratislavy a späť. Ako som vychádzala z Bratislavy na diaľnicu, stalo sa niečo nezvyčajného.  V strede cesty som zazrela niečo, nevedela som identifikovať, čo to je ...až keď som bola blízko som uvidela v strede vozovky človeka, muža v sivom obleku, kľačajúceho, s rukami spolu, akoby modliaceho, upreným pohľadom na mňa. Bola som akoby zhypnotizovaná, až na výkrik mojej sestry som v poslednej minúte vyhla hroziacej tragédií. Trvalo mi ešte pár minút, kým som sa z toho spamätala. Kričala som, jajkala, plakala od tej hrôzy. Sestra so svojou rodinou  s úžasom pozerali na mňa, čo sa mi stalo. "Veď ste nevideli toho muža na ceste"? " Však si kričala moje meno"! 

Hrôzou som zistila, že moja sestra, mimochodom moja dvojička, celú cestu prespala.